Jeden z páchateľov je schovaný za dverami. Ten musí byť zneškodnený ako prvý. Ale treba sa dostať ďalej do priestoru. Veď sú tu ohrození nevinní ľudia. Len náhodou sa to celé zomlelo práve tu a teraz… Ďalší zo zlodejov kryje svoju zbraň taškou. Len veľmi ťažko sa dá rozoznať, či mieri sem, alebo ohrozuje život ľudí okolo… Presne oproti drží tretí z nich pokladníčku. Teraz pozor, zboku vybehol ešte jeden a mieri pištoľou rovno sem… Nie, nepopisovali sme filmovú fikciu, ani reálny prepad peňažného ústavu. Veď dvere, spoza ktorých vbehol strážca, sú z latiek, ozbrojení páchatelia i nevinní ľudia papieroví. A na schovávame pred guľkami neslúžili časti nábytku, ale staré pneumatiky. Nerinčalo sklo, netiekla krv, nekričali vystresované obete. Ináč je to však celé naozaj.
„Strážca nemá čas, ide o pudovú streľbu. Musí riešiť situácie, ktoré nepozná. Vie, že v miestnosti sú páchatelia i neozbrojení ľudia, nevie však, kde sú rozmiestnení a skadiaľ naňho či na rukojemníkov mieria,“ vysvetľuje Noro Michalák, odborník na to, čo sme práve videli. Išlo o tzv. tajný parkúr pre výcvik streľby a taktické zvládnutie problémovej situácie. „Tajný parkúr je jedným z najlepších priblížení sa k realite. Existujú video strelnice, kde sa pred vami odvíjajú situácie, v ktorých sa musíte zorientovať a zasiahnuť profesionálne. To znamená zneškodniť páchateľov, ktorí sú ozbrojení a bezprostredne vás ohrozujú a nezranil‘ tých, ktorí ozbrojení nie sú, či dokonca iných ľudí,“ dodáva Noro. Pracovník ochrany v bankách, poisťovniach, strážca budovy, mestský policajt, príslušník bezpečnostnej agentúry musí zasiahnuť v zlomku sekundy, ale – a to je podstatné – aj v súlade so zákonom. Na to mu však nestačí občasný strelecký výcvik, keď sa strieľa na terč. Mierená streľba je úplne iná, tam má strelec „tunelové“ videnie. Pri pudovej musí vnímať prostredie i periférne. Aj pri streľbe na terč však platia pravidlá, ktoré sa dajú získať len cvikom. Strelec sa musí mierne rozkročiť, mať rovný chrbát, správne uchopiť zbraň, namieriť a vystreliť, keď sa najprv nadýchol a potom vydýchol asi na dve tretiny. Vtedy zadrží dych, jeho tep sa musí ustáliť, až potom stlačiť spúšť,“ presne popisuje Noro. Že to nie je také jednoduché, potvrdia všetci, ktorí v ruke zbraň nielen držali, ale snažili sa aj trafiť do terča. Práve školenie, ktoré robí N. Michalák prostredníctvom svojej firmy IDENTITY, začína výcvikom mierenej streľby. Nezostáva však len pri nej, ako takmer všetky doterajšie tréningy nepolicajných zložiek u nás. Práve naopak. Profesionáli, ktorí chcú byť pripravení stopercentne, mali by cvičiť každý deň, alebo aspoň štyri – päťkrát v týždni. Táto zručnosť sa môže udržiavať len tréningom, ako každá z ľudských činností,“ dopĺňa Noro. A vie, čo hovorí. Dvanásť rokov pracoval v policajných zložkách, medzitým sa začal venovať i praktickej športovej streľbe. Je členom Slovenskej asociácie praktickej streľby (SAPS), ktorá má u nás asi 20 klubov s dvesto členmi. Michalák bol jedným z prvých členov SAPS. Postupne sa začalo aj s celoslovenskou ligou medzi klubmi. A naši strelci sa presadzujú i v rámci Európy v stredoeurópskej súťaži. Strieľa sa na čas, presnosť. V októbri sa po druhý raz zúčastnia na majstrovstvách sveta na Filipínach. A Noro Michalák bude reprezentantom Slovenska vďaka podpore viacerých firiem, medziiným aj trenčianskej s. r. o. PROGRAM Trenčín.
Výcvik ochranných zložiek je otázkou života a smrti. Na to akoby mnohí „šéfovia“ nepolicajných zložiek na Slovensku zabúdali. Tu však nejde o športovú streľbu. Ale aj o ochranu života a zdravia vlastných pracovníkov. Na výcviku sa však šetrí. Raz za tri mesiace dve hodiny na strelnici, prípadne fyzická príprava v telocvični, taká je u nás bežná prax. „Podľa mňa sú to vyhodené peniaze, ak sa cvičí streľba iba niekedy. A streľba vlastne nie je najpodstatnejšou. Dôležitá je príprava, organizovanie akcie, prevozu peňazí, skupiny ľudí, kontroly objektu, veď sa ozbrojení ľudia pohybujú na uliciach, v úradoch. Ak sa nebudú správať profesionálne, nedoplatia na to len oni sami, ale najmä tí okolo nich,“ hovorí Noro. Bežne sa u nás prevážajú veľké sumy peňazí v starých autách len s jedným ochrancom, mestskí policajti v mnohých mestách majú 30 – 40-ročné zbrane, nevedia správne založiť putá páchateľovi tak, aby neohrozili sami seba. Noro dopĺňa ďalšie neprofesionálne postupy: „Ochranca musí mať premyslený nielen každý pohyb, ale musí vedieť, aký odstup si udržať i pri bežnom rozhovore s človekom, ktorý trebárs nesprávne zaparkoval. Mal by vedieť viesť rozhovor s klientom, s občanom, aby sa zbytočne nezaplietal, nevysvetľoval. Musí pôsobiť slušne, ale pritom rázne a jednoznačne.“ Hovorí Miro, ktorý práve absolvoval ďalší zo série výcviku: „Najviac oceňujem, že Noro nás zoznámil, ako riešiť problémové veci, keby k niečomu došlo. Určite som si istejší než doposiaľ, lepšie zvládam i zákony týkajúce sa bezprostredného použitia zbrane.“ Jeho kolega z rovnakej skupiny dodáva: „Cvičíme každý mesiac, už asi polroka a ide o zatiaľ najkvalitnejší výcvik, aký sme kedy mali. Predovšetkým sme sa naučili dopredu si zvážiť svoje konanie.“
Noro Michalák absolvoval pred časom špeciálnu taktickú a streleckú prípravu pre políciu v Spojených štátoch amerických. „Taktickú prípravu majú prepracovanú do detailov a venujú jej ohromnú pozornosť. A je pritom zameraná v prvom rade na bezpečnosť vlastných pracovníkov a verejnosti,“ spresnil. Práve túto časť prípravy oceňujú aj tí, ktorí sa po ukážkovej hodine rozhodnú investovať do profesionálnejšej prípravy svojich ľudí. „Pán Michalák sa podelil s našimi ľuďmi so základnými pravidlami a návykmi, o ktorých sa nedá dočítať v žiadnej príručke sebaobrany či streľby,“ povedal nám jeden náčelník mestskej polície z malého mesta na juhu Slovenska. Výcvik však musí byť aj šitý na mieru podľa potrieb tej ktorej zložky. Noro Michalák môže poradiť aj v oblasti osobnej ochrany. „Osobný strážca musí byť predovšetkým nenápadný, predvídavý a musí dodržiavať množstvo zásad, ktoré by sa mali zhodovať so štýlom života stráženého. Dôležité je napríklad riadenie auta, plán pred rokovaním… Je to množstvo drobností, ktoré sa nemôžu podceniť…,“ dodáva Noro a nechce do nich zachádzať. Je to tak trochu vlastný recept na kvalitu tejto práce. Spôsoby a prejavy organizovaného zločinu na Slovensku sa pritvrdzujú, ľudia z podsvetia sú pripravení a odhodlaní zabíjať. Mnohé inštitúcie však nie sú schopné zaplatiť 5 či 7-tisícový výcvik za mesiac pre svojich ľudí a tým ich chrániť. Minimalizovať riziko, ktorému sú každý deň v službe vystavení. „Zaobchádzanie so zbraňou i ďalšie návyky musia byť uložené v podvedomí človeka a pravidelne precvičované. Nosiť a používať zbraň je zodpovednosť, ktorú si veľká väčšina tých, ktorí ju nosia, ani neuvedomujú,“ dodáva Noro. Zoči-voči ozbrojenému páchateľovi vie dať „prvú ranu z puzdra“, teda vytiahnuť zbraň a streliť za menej ako sekundu. Málo cvičený človek to urobí za dve – tri sekundy. „Niektorí ľudia sa nikdy nenaučia ovládať zbraň, majú psychické zábrany vôbec vystreliť. Ani na terč. Na druhej strane sa u nás dá stále ľahšie dostať k nelegálnym zbraniam, veľa zbraní tu zostalo aj z druhej svetovej vojny. Úmerne tomu nerastie to, o čom som už hovoril – zodpovednosť, s ktorou by sa mala zbraň nosiť a v prípade krajnej núdze, nutnej obrany i použiť.“ Skúsenosť je taká, že mnoho krát v ozbrojených nepolicajných zložkách pracujú nevyzretí mladíci, ktorí chodia do posilňovne. Často pri prijímaní do zamestnania chýbajú aj vstupné psychotesty. A keď, tak sa počas služby neopakujú. Ak sa títo ľudia nevedia správať profesionálne, je mylné domnievať sa, že zbraň im dodá profesionality a zodpovednosti. Je to skôr naopak.
IVETA BIELIKOVÁ, SME FOTO – JÁN KROSLÁK
